Noci a rána vydali tretí album. Po popovejšom rovnomernom debute Noci a Rana a albume SK a CZ remejkov/remixov CS-82-86 vydávajú experimentálnejší album Obrazy starého sveta. Album je v podobe klasického audio albumu ale je podoprený aj video albumom v plnej dĺžke audio albumu.
Video album odporúčam pozrieť na televízore, sám som bol uchvátený. Hudba tu dostáva nádhernú vizuálnu podobu, tvorenú za pomoci vhodného výberu a zručných editácii a pôvodného filmového materiálu. Prechádzame si tu úryvky, či typické scény z úžasných výlučnejších, alternatívnych, výtvarne zásadných dramatických i poetických aj systémovo problematických filmov. V zásade ide o československú a ruskú filmovú tvorbu prelomu 60-70 rokov. Objavujú sa tu hromadenejšie, filmy predstaviteľa slovenskej avantgardy Štefana Uhera, ďalej mága filmu Andreja Tarkovského, Sergeja Parajanova, či napríklad magický film-rozprávka Panna a Netvor Juraja Herza, ďalej Vláčilove filmy.
Video album je myslím dosť samonosný aj keď divák nerozoznáva, či nemusí všetky filmy. Je nám jasné, že ide o kaleidoskopicky počin. Hudobný album hoci ma kratšie minutáže pesničiek je skôr odkazom na filmovú hudbu a pravdepodobne je silno aj inšpirovaný pôvodnou filmovou hudbou. Navrch hudobnej zložky sa objavujú aj pôvodné recitácie básní. Hudba je tak skutočným experimentálnym výletom. Jemne mi to pripomína napríklad otvorenejšie koncepty hudby DJ-Shadow, či náznak počatý This is Kevin, To Pasteur. Hudba sa pritom dá počúvať aj samostatne/samonosne, či aj ako súčasť video albumu. Predely medzi témami, skladbami sú dobre zladené, majú svoju dynamiku a dokonca aj jednotlivé skladby majú svoje prirodzene bohatšie pasáže a nádherné zlomy. Celkovo by som to, ako som už písal zaradil medzi zatiaľ najexperimentálnejší pokus tohto zoskupenia.
Hudobná stránka je fascinujúco zvukovo rôznorodá. Všetky nástroje majú bohaté zvukové registre bez zjavnej celkovej typizácie či opakovateľnosti. Sú vždy objavné. Rovnako duch skladieb je veľmi pestrý. Celkové ladenie je moderné, elektronické aj keď určitá dobovosť hudobných citácii je tiež krásne zinštrumentovaná a nie je toho až tak málo.
Album otvára skladba Zlate časy. Nádherný úvod, so spevom akosi zľahka zvukovo sitárovo znejúcou elektrickou gitarou, nastupuje žánrovo elektronika s oblohou gitary akoby od M. Pavlíčka. Hneď na to nastáva krásny zlom do motívu filmovej hudby a na záver recitácia. Veľmi dobrý úvod. Ten je hneď zvrtnutý v skladbe Rozsudok do vnikajúceho repetitívneho minimalizmu v hrubej kostre pretkávaný klasicistickejšou pôvodnou filmovou hudbou. V skladbe Nočný jazdci sa už úplne uvelebujeme do kaleidoskopického sveta albumu, skladba ma úžasný elektronický tep, stále skôr minimalistický. Vznášajú sa tu krásne gitary, či klávesy prelínané spevom. Pokludnejšia Rúžové Sny je ďalším nádherným zlomom. Hudba komprimuje veľmi dobre všetky dielčie hudobne odkazy a námety, prelieva sa veľmi prirodzene ma veľmi vzdušný charakter. Loop-ované útržky motívov sú nádherné.
Ohnive Križovatky pokračujú veľmi dobre v koncepte miešania útržkovitých (fragmentárnych) námetov, pracuje sa tu s nimi vo vyššej rovine ako s jednotlivými nástrojmi. Sú to akoby kusy hudby umne vyskladávané, akási modulárna hudba (modul ber ako hudobný fragment a ich spájanie do celku). Skladba Tušenie v ničom nezaostáva, graduje atmosféru do nádherných hudobných pastí. Oboznámení s konceptom čo sme počuli, si môžeme všetko už užasne užívať, už nie iba žasnúť nad nápadmi ale skutočne sa uvelebovať v albume. Hľadači svetla sú najdlhšou skladbou albumu. Nastáva možno skôr uvoľnenie, hudba dýcha magickým “staro futuristickým” tajomstvom, niektoré nástrojové zvuky môžu znieť v dnešnej dobe až ako akési Toy (hračka) nástroje ale dodáva to užasnú magickosť a všimnime si aj akési zbory. Motívy sa nádherné miesia a ste niekde v predstave vesmíru možno 60-tych rokov. Prerušená hra je zádumčivejšou a ponurejšou, ma dramatizujúci stupňujúci sa charakter, aby ju vystriedala rozvláčenejšia skladba Dievča z jazera, opäť podtrhujúca krásu filmovej hudby, jej podmanivosť.
Dlhšia skladba Obrazy starého sveta je nedupanejšou samonosnou skladbou, je to elektronický rock ako vyšitý s drsnejším a dosť agresívnym zvukom. Lahôdka albumu. Sedem svedkov obsahuje opäť akýsi fragmentárny minimalizmus s plno loop-mi, gitarami ala R. Fripp či odkazy možno aj na A. Belewa. Pripomína možno útržkami album Disciplne. Prijemná húpavosť aj silný vizualizačný náboj. Horúci dych podobný prístup, španielka ma akýsi World music či folkový nádych, ďalej použité reverzné efekty pravdepodobne aj na gitare aj klávesoch, pokračuje teda akýmsi minimalistickým prístupom. Nasleduje akýsi pomyselný zlom a ostatne skladby sú kľudnejšie vťahujúce do krehkejších pomalších snivých polôh.
Brehy nehy sa vracajú teda do pohodovejšej polohy, sem-tam spievaná pesnička s odkazmi na melanchóliu, sentiment, pestré hudobné použitie rôznych nástrojov nádherná harmonika. Iná láska v podobnom krehkom a pomalšom tempe, "ta slovíčka čo jsme si spolu vymysleli" výborne sadne na zvýraznenie intímnej nálady. Hlukovejšie ale tiché nádherné gitary, klávesový húpajúci sa podmaz. Horúčka je ďalšia jemne snová hudobná krajina s plno nádhernými jednoduchými námetmi gitary a jemne klavíru, a doplneného podmazu zborov, akýchsi zvonkových perkusií. Má pekný dramatický nádych s pomedzi týchto kľudnejších skladieb, vynikajúci inscenačný vizualizačný nádych, jemné a nádherné útržky zborov. Život bez konca je ďalšia imaginatívna pulzujúca skladba s nábehmi k dramatickosti. Živá voda sa nám ďalej meditatívna rozplýva. Cesta domou je záverečná jemne pulzujúca skladba, činely ala world music, scénická hudba, nádherné zlomy a hravosť a zlomy rytmu (rôzne time signatures) je nádhernou outro skladbou.
Ak si to trochu zhrnieme hudobne je to náznaková koláž trip-hopu, progresívnej hudby 60-80 rokov, aj keď 60-70 roky pojem progresívny pravdepodobne nepoznali ale z dnešného pohľadu boli a začali sa diverzifikovať možno až v 80-tych rokoch, ďalej world-music a hlavne scénická/filmová hudba. Tieto prvky sa tu pekne miešajú a vyvárajú podľa mňa nádherný časový nadhľad, transpozíciu ktorá zmyslovo zaujme.
Keďže sme si zľahka prebehli hudobnú stránku pre audio poslucháčov, poďme si ju napojiť pre filmových milovníkov. Ako som spomínal jedna sa o filmy z prelomu rokov 60-70 s výnimkami najstaršieho filmu z roku r.62 a najnovšieho r.83. Som s Milošom rovesník a tie čo poznám, hlavne československé som objavoval na podnet rodičov. Markéta Lazarová, Romance pro křídlovku, básnický námet, ktorý som neskôr miloval, Slnko v sieti začiatok novej vlny, Panna netvor, Akce bororo – iba hlasy ... nepýšim sa práve, že by som ich poznal viacej preto aj tento počin je mi veľkou výzvou hlavne, napr. Tarkovsky ktorého tvorbu, resp. jeho neznalosť cítim ako hendikep, hlavne z pohľadu na kľúčové použitie v tomto audio-vizuálnom počine . Ďalej Sergei Parajanov, ktorého filmový materiál dodáva vôňu orientu. Z tohto dôvodu som siahol po databáze CSFD a urobil výťah popisov filmov v závere. Ak teda spomíname československé filmy ďalšia zásadná sada je Ruská filmografia. Ide o filmy velikánov, ktorý v podstate mali problémy so systémom resp. on s nimi.
Všeobecne, tie úryvky s filmov sú magické a pravdepodobne ikonické, ako tie ktoré poznám. Z pohľadu hudobného videa sú hlavným magickým ťahačom. Môžete ich brať ako nemé filmy a o to sú pôsobivejšie. Nakoniec, nie je to vzdialené tomu, ako sa transformuje ľudské vnímanie, keď časom aj napr. jedna kniha môže podporiť vznik nového pojmu či myšlienkového smeru. Takisto vizuálno - výtvarný zámer jedného filmu môže rozbehnúť filmový smer-vlnu. Čiže tento prístup beriem ako veľmi modernistický a prínosný odkazom do hlbších súvislostí ľudského bytia. Obrazový materiál je veľmi pestrý a podľa mňa umne vybraný, nie sú to len obrazy západného sveta, ale majú aj nádych exotiky tu najlepšie zastúpený v rukopise Sergeja Parajanova, ktorý sa narodil ako etnický Armén, čo posúva k širšiemu humanistickejšiemu záberu, či aj hudobného sveta, ktorý sa prelínal a stále prelína napr. do World-music. Vizuálne tu teda stretáme popri realistickejšom expresívnom vizuálnom výrazné dokonca aj surrealistickom, aj expresívne a dramatické odkazy do magiky vzdialenejších kultúr či ich manierov. Opakujem je to veľmi prínosné, posúvajúce a transponujúce odkaz do magična bez hraníc kultúr.
Vizuálny materiál je veľmi dobre skratkovito a fragmentárne modelovaný a napojený na hudbu. Používa rôzne metódy (čo si si možno najviac všimol: kolorizácia, rozostrenie okrajov, deformácia obrazu, horizontálne zrkadlenie, či “kryštalické segmentovanie“), stáva sa loop-ovitým a minimalistickým výťahom-esenciou. Stretáme sa s magickými prvkami, dramatickými scénami, aj okamihovo až hororovými prvkami. Všetko smeruje k pestrému kaleidoskopu dobra aj zla, lásky a nenávisti, produktivity aj kontra-produktivity ľudskej civilizácie, jej snov, obáv, pozorovateľného aj bez poznania kontextu filmového materiálu. Filmy sú predovšetkým výtvarne zaujímavé, dramatické a poetické zároveň.
Pre mňa je obdivuhodné, ako sa da niečo takéto vytvoriť. Zachovať celkové vyznenie i prekresliť detaily, aby boli zaujímavé, mali nadväznosť i potrebné zvraty či para-frázovitosti ... teda organickú súdržnosť. Verte, paškvil by vás nebavil. To by ste odskočili. Chce to zápal a hlavne neskonalú radosť z tvorby.
Video začína s Tarkovského filmom Zerkalo, (prvým použitím), autobiografickou spoveďou vlastnej pamäti a svedomiu, malý chlapec, snová miestnosť s lietajúcimi závesmi a vo vzduchu ležiaca žena, nádherná jemná poetika aby sa hneď v ďalšej skladbe Rozsudok zmenila na drsnú vizualizáciu Uherovej Panny zázračnice s patričným zdramatizovaním hudby. Trezorový film zachytáva život mladej generácie umelcov, formujúcej sa uprostred vojny. Anabella - mladé krásne dievča sa zoznámi so skupinou priateľov, rozochvieva v nich túžby, stane sa predmetom ich predstáv. Očarení jej zázračnosťou však nevidia Anabellin smútok, ktorý vyústi v jej tragický koniec. Stretáme sa tu so surrealistickými obrazmi napríklad z márnice, kde pôsobí symbolická postava havrana, zaoberajúca sa aj posmrtnými maskami. Zábery môžu pôsobiť až hororovo.
V ďalšej skladbe Noční jazdci sa presúvame do filmového sveta Sergeja Parajanova - sovietsko-gruzínsko-arménsko-ukrajinský filmový režisér a scenárista, považovaného za jedného z najväčších géniov kinematografie 20. storočia. Farba granátového jablka sa svojím poňatím nepodobala ničomu, čo bolo do tej doby v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu natočené. Film o arménskom básnikovi 18.teho storočia menom Sajat-Nova sa radikálne rozišiel s tradíciou životopisných filmov. V statických, plošných obrazoch sa po vzore perzských miniatúr a kresťanských ikon odvíja básnikov život od jeho narodenia až po smrť v kláštore. Pri oficiálnych kruhoch vyvolala Farba granátového jablka značnú nevôľu. V nasledujúcich rokoch bol Sergej Parajanov opakovane väznený, sedemnásť rokov mu nebolo dovolené režírovať filmy. Úprava a použitý filmový materiálu je veľmi dobre napojený na skladbu, pôsobí orientálne čo pridáva veľmi dobré korenie po výtvarnom poňatí predchádzajúcich skladieb. Zábery sú centrálne plošné akoby sa pred nami odohrávalo divadlo úchvatné svojim výtvarnom
V Ružových snoch preskakujme do pomalších polôh poetiky filmu opäť Štefana Uhera, Slnko v sieti. Je to lyrický príbeh emocionálneho dozrievania a vzťahu dvoch mladých ľudí, ktorí sa snažia zakryť svoju neistotu, neskúsenosť a strach zo života hraným cynizmom a odmietavou pózou voči súdobej spoločnosti. Zároveň ide o začiatok novej vlny v SK-CZ. Použite sú zábery na dvoch hlavných predstaviteľov. Tento film ma v mladosti úplne zaskočil, jeho akýsi jemne odťažitý pozorovací pokoj, ktorý vás fascinuje a vytvára veľkú lyrickosť. Fajolo mal charizmu a fotil ľudské ruky, to ma bralo. Vo filme zaznievajú slangové "rídky", "trasorítka", ďalej furt trieskajú vchodové dvere, všetko je akési podprahovo známe, drobnosti všedného života ... skvelý jazyk, úžasná kamera a nálady. Povrchová kamufláž istoty, akási ľudská hereckosť a naivita mladých ľudí sa bije s ich citlivosťou a vzťahmi. Určite som ho videl iba na CB televízii doma.
Nasledujú Ohnivé križovatky s filmovým podkladom Markéta Lazarová od Františka Vláčila na námet V. Vančuru, napr. i Rozmarne léto. Je to preslávená historická balada dodnes fascinujúca zemitosťou, s akou je postihnutý život v stredoveku. Titulnou hrdinkou je ctené dievča, predurčené kláštoru, ale prinútené stať sa milenkou násilníckeho mladíka... Brutálne boje i bizarné postavičky plávajúce so zdivočelou zemou sú postihnuté s mimoriadnou výrečnosťou i obrazovou podmanivosťou. Je to vskutku náročný film, pri ktorom vám možno aj ujde chuť si ho ešte niekedy pozrieť ale výsledok stoji za to. Vybraný materiál samozrejme vystihuje stredovekú drsnosť, úžasnú výtvarnú stránku. Pôsobí desivo až tragicky a je podtrhnutý v jednom okamihu recitáciou zo Zpěvy lásky a nenávisti S.K.Neumanna, čo pridáva skutočne existenčne filozofický nádych. Hudobná zložka je úžasná. Ďalší film, čo som videl iba doma v televízii, ale jeho sila ma ešte dlho opantával.
Video ďalej pokračuje skladbou Tušenie na podklade filmu Romance pro křídlovku. Citácie zo zdrojov máte nižšie, ja spomeniem, že dodnes mám doma Hrubínovu knižočku. Film dokonca raz spomínal môj starý otec z Moravy. Ako dedinsky človek, oceňoval všetku tu atmosféru, bzučiace muchy, teplo, nehýbajúci sa vzduch, ktorý z neho sala a áno, aj púte som s nim zažil. Film je skoro dnes už klasicky spor mladosti a krasy, možno naivity a prahnutí po láske s tvrdým životom, konfrontácie zamilovanej mladej mužskej duše s tvrdým chlapom, ktorý si chce iba privlastniť krasu mladej ženy. Lyricky je prepojený s letnými púťovými atrakciami. Bol som vtedy filmom zasiahnutý, ešte som presne tomuto modelu mužskej rivality nerozumel, hoci bol vo všeobecnosti veľa krát a aj dosť povrchne zobrazovaný. Niektoré veci skratka pochopí človek až životom. Ale to je len zlomok celkovej lyriky filmu. Miloš vybral aj vypätejší obrazový materiál myslím zábery na deda a Viktora a záver s ľahkosťou leta a krásy Teriny. Výsek z obšírnejšieho textu: Študent Vojta, ktorý sa staral o veľmi starého dedka, hovoriaceho už len s mŕtvymi a ktorý čelil zvodom divokej Tonky, sa stretol na púti pri kolotoči s Terinou. Medzi mladými ľuďmi vznikla detsky naivná, ale osudová láska. Do príprav ich úteku od rodín zasiahla smrť Vojtovho deduška. Študent minul schôdzku s dievčaťom. Terina, šokovaná myšlienkou na Vojtovu zradu, nemala silu brániť sa Viktorovi, majiteľovi strelnice, ktorý ju zatiahol ako budúcu ženu do svojej maringotky. Po rokoch sa Vojta dozvedá od Viktora, že dievča po dvoch mesiacoch zomrelo na záškrt, a tiež, že si priala umrieť.
Skladba Hľadači svetla má podklad filmu Ikarie XB 1, je to jeden z najslávnejších českých sci-fi filmov. Ide o dobrodružnú cestu lode Ikarie k planétam Alfa Centauri. Prvé mesiace letu prebiehajú v pokoji dokonca jedna astronautka čaká dieťa. Časom sa však začína prejavovať únava a omrzenosť, vznikajú spory a hádky. Oslava 110. narodenín najstaršieho člena posádky je prerušená poplachom, v dráhe Ikarie sa objavuje cudzia kozmická loď. Pri jej prieskume sa ukáže že ide o vrak pozemskej vojnovej lode, kde nakoniec nešťastnou náhodou došlo k výbuchu atómových striel a zničení posádky. Ďalšia udalosť je pôsobenie Temnej hviezdy, ktorej žiarenie vyvoláva zvláštnu únava, ospalosť a útlm biochemických pochodov v živých organizmoch. Pôsobenie malo trvať 60 hodín napriek tomu sa posádka prebúdza po dvadsiatich piatich, pretože medzi Ikariou a Temnou hviezdou sa objavilo záhadné ochranné silové pole. Vedci neskôr zistia, že silové pole bolo vyvolané vysielačom z jednej planéty Alfa Centauri. V okamihu, keď sa narodí dieťa, objaví sa na obrazovkách Ikarie fantastické mesto mimozemšťanov. Hudba pôsobí prijemne ma akýsi vznášajúcu náladu, vybrane scény zobrazujú kozmonautov v skafandroch, aj keď ide pravdepodobne o návštevu zničenej lode, pred záverom pôsobí príjemnejšie, keď sa objaví žena a zaznejú slova Božidary Turzonovej z filmu Akce Bororo akýmsi symbolickým „ ...sme na jedné lodi ..“ aby sa pohlaď opäť vrátil do zničenej lode.
Skladba Prerušená hra obsahuje opakovane zábery z Panna a zázračnica. Jemná nervnosť hudby sa tu zlína so scénami predstavenia umeleckých študentov v maskách v sklepení, ešte viac dramatickým textom „sám nejsi nic“, horizontálne zrkadlenie je pravdepodobne editácia, objavuje sa i múza Anabella, vo svoje prirodzenej kráse a bezbrannosti ako kontrast bláznivého predstavenia.
Nasleduje veľké uvoľnenie, skladba Dievča z jazera a romantické scény z poviedkového filmu Touha. Podľa popisov možno ide o poviedku Ľudia na zemi a hviezdy na nebi s popisom: v horúcom lete sa mladučká Lenka zoznámi s tridsaťročným Jánom. Ján má za sebou už sklamanie, ale Lenka verí, že jej život dá všetko, čo si praje. Neviem o ňom viac povedať nakoľko sa skladá zo 4 poviedok, ktorých pár vetový popis nájdete v záverečnej časti. Nasleduje prestrih s objavujúcim sa textom Prestávka a my sme v polke videa.
Po prestávke sa začína s dramatickým hudobným podkladom feéricky ladený film Ašik-Kerib, opäť od Sergeja Parajanova. Spriaznená skladba je Obrazy starého sveta, čo je i názov opisovaného albumu a videa. Neviem či vedome ale pasuje na to, že Parajanovovým vzorcom bolo znovu oživiť miznúcu kultúru, najväčšie národné a všeľudské bohatstvo, v ktorej jedine je záruka humanizmu a mravnosti, hodnôt v súčasnosti miznúcich. Je to záverečná snímka jeho kaukazskej trilógie (Farba granátového jablka, Legenda o Suramskej pevnosti, Ašik-Kerib). Vychádza z Lermontovej prózy a je v ňom s hravou rozkošou prerozprávaný typický syžet, islamský mládenec, miestny trubadúr, musí prejsť strastiplnú cestu za bohatstvom, aby získal ruku milovaného dievčaťa. Osud ho prenasleduje aj rozmaznáva, prejde všetkými možnými strádaniami. Prechádza celým moslimským orientom aj pravoslávnym Gruzínskom, čo Parajanov využil ako vytvoriť hýrivú audiovizuálnu antológiu orientu. Zostrih vybraných scén je dynamický a dramatický a posúva našu imagináciu do rozprávkovo snového orientálneho sveta.
Z orientu sa presúvame do slávnej a strašidelnej rozprávky Panna a netvor so skladbou Sedem svedkov. Existujú mnohé podoby, ale verzia Juraja Herza je nezastupiteľná. Je v nej toľko dramatickosti a zvláštnej drsnej romantiky, podivnej obraznosti, že je hlavne skôr inšpirovaná pôvodnou francúzskou. Je svojbytná nekompromisná, nádherne mrazivá, strašidelná a na každom kroku na nás číha skutočná záhadnosť. Zakliaty princ nemá leviu podobu, ale ma zlovestný vtačí zobák.
Z rozprávkového sveta sa vydávame do filozofických vôd, kde sa skladba Horúci dych spája s Tarkovskeho Stalkerom. Keď som začínal písať tuto „recenziu“ resp. časť vizuálnu, narazil som na bod, keď som stratil odvahu písať, aby som si nepozrel napríklad tento film. Počul som o ňom už z iných zdrojov a tak nastal čas. Hoci som si pozrel iba na notebooku, veľmi ma zasiahol. Na popis použijem to čo napísali múdrejší, ale najprv aspoň par poznámok. Podkladom pre skladbu je scéna, kde sa chromá dcérka Stalkera pozerá na pohár na stole, vyzerá že možno disponuje telekinetizmom nakoľko pohár sa posunie pred jej pohľadom na okraj stola a padne. Iná úvaha však hovorí, že bývali blízko vlaku a ich stôl v ich skromnou príbytku mohol vibrovať otrasmi z idúceho vlaku. Ta scéna ma prízračnosť filozofie filmu. Hoci by sme snívali najradšej o magických schopnostiach, ci magickosti a duchovnosti sveta, i tak najradšej skončime v prízemnosti svojich životov. Podobný ako tento rozpor je aj Stalkerou osud, osud človeka, ktorý prevádza ľudí do Zóny, miesta smrtiacich nástrah i čarovnej miestnosti uprostred nej, plniacej najskrytejšie želania. Stretáva sa s nepochopením, s ľuďmi ktorý idu skúsiť, ci sa niečo zázračné v Zóne stane a či to nie je iba púhý výmysel. Nakoniec sami nezvládnu psychologicky boj spočinúť v spomínanej miestnosti a vrátia sa naspäť. Strastiplná cesta, kde Stalker pôsobí ako znalec Zóny s citlivosťou a značnou únavou, tak končí vlastne obyčajne. Ale nastoľuje základné problémy poznania, prístupu k životu i k jeho nevysvetliteľnosti. Film má iba par základných miest deja, dom Stalkera, krčmu a Zónu, ale rozohráva veľkú plejádu pozornosti, monológu i diskusii účastníkov, až je to náročné sledovať a film by bolo vhodne vidieť viackrát. Za každým okamihom by mohla byt nová odpoveď či nová pochybnosť. Dej filmu je vycibrený, poeticky i emociálne vypätý. Cely film pôsobí veľmi asketicky. Točenie filmu stalo Tarkovskeho veľa, okrem problémov s točením mu zostali i zdravotne následky, nakoľko točili v kontaminovanej oblasti.
Ďalej nasledujú ešte tri skladby s vizuálmi z Tarkovského filmov. Zvukovo nežné Brehy nehy obsahuje už raz použité úvodné Zerkalo, s magickými zábermi tvárí a ženy umývajúcej si vlasy v kadi vody. Pokračuje prijemná skladba Iná láska s poetickými a výtvarne pôsobiacimi vizuálmi z filmu Nostalgia. Ruský intelektuál Andrej prichádza do Talianska študovať život a dielo svojho krajana, hudobného skladateľa. K tlmočníčke Eugénii a celému Taliansku má ambivalentný vzťah, naopak, priťahuje ho pomätený Domenico, ktorý väznil rodinu vo svojom dome, aby ju uchránil pred zlom sveta. Film je meditáciou o vykorenenosti, pute k domovu a osamelosti uprostred cudzej kultúry.
Posledným použitím Tarkovského je film Solaris a skladba Horúčka. Planéta Solaris predstavuje dosial neznámu formu vedomia. Planéta, majúca formu akéhosi oceánu, je jediným organickým celkom, schopným zhmotňovať ľudské myšlienky. Pomocou záhadnej plazmy sa vedci na obežnej dráhe stretávajú s vlastnou minulosťou - a ich materializované utajované predstavy a spomienky vyzývajú hrdinov tvárou v tvár tajomnej mimozemskej civilizácie k porovnaniu s vlastnou kultúrou a ich vlastnými Ja. Stretnutie ľudských bytostí s nepochopiteľnou realitou, priečiacou sa ľudskému rozumu, vyvoláva nevyhnutné otázky o zmysle života, o hraniciach poznania, ale i o sebareflexii každého jedinca. Dielo je mnohovýznamové. Vo vybratých scénach vidíme jednotlivé postavy ako sa prelínajú s hladinou oceánu, hudba je krehká, minimalistická.
Nasledujú Uzlíky nadeje ako sociálna balada (skladba Život bez konca). Obsahuje tri poviedky - Uzlík tepla, Chlapec a pánboh a Rybári, zobrazujúce tri odlišné ľudské príbehy, ktorých spoločným menovateľom je utrpenie a existenčné ohrozenie. Autorom druhej poviedky je Milo Urban, ostatných dvoch Margita Figuli. Vidíme tu chlapca v lone prírody, postupne v rôznych polarizáciách v žltej v žlto červenej modrej ci fialovo oranžovej, bežiace kone a scény so slnkom.
Ďalšia uvoľnená skladba Živá voda sa vznáša nad druhým použitím tajomnejších záberov z Markéty Lazarovej. Na záver sa opäť objavujú zábery Sergeja Parajanova Farba granátového jablka (skladba Cesta domov). Opäť sa vraciame do magického výtvarne pojatého sveta plného fantazijných obrazov a symbolizmov. Je to nádherný záver celého videa. Pôsobí vznešene, hudba nás prevádza do sveta s melódiami ala world-music i elektroniky. Pôsobí ako symbolický záver, kde sa hrany zla a dobra obrusujú, farebná malebnosť ukľudňuje a možno aj rozporuplnosť a náročnosť celého projektu. Hudba odtikáva posledné minúty nášho úžasného vizuálno hudobného výletu.
Keď som prvý krát vzhliadol video, mal som ten úžasný pocit, tak toto si chcem pozrieť znova. Je jedno akým spôsobom začnete, môžete to vnímať iba ako obrazovú hru, bez toho aby ste niečo o filmoch vedeli, kľudne sa necháte unášať obrazmi a ono vás to osloví. Nakoľko som sa zamiloval, potreboval som skúsiť zistiť niečo viac. O filmoch, o čo možno autorom zhruba išlo a ako to zvládli. Na základe toho vzišla motivácia neurobiť to iba pre seba, ale aj zachytiť moje pocity, ale hlavne možno ešte trochu viac skutočne otvorený potenciál a zmysel tohto diela. Sám si uvedomujem, koľko je to materiálu a ako hlboko by sa do toho dalo ponoriť. Dá sa povedať, že som urobil aspoň nutné minimum. Zároveň som si prečítal o filmoch na webe ČSFD a tieto sa stali nedielnou súčasťou, či na ďalšie pozeranie súvisiacich filmov. Ostatné je už na vás a pokiaľ ste sa dočítali až sem, tak vám za oboch autorov ďakujem.
Vo všeobecnom povedomí priaznivcov artového filmu je Andrej Tarkovskij určite najviditeľnejšou figúrou sovietskej kinematografie. Výlučný autor, ktorého filmy vyžadujú maximálnu intelektuálnu i emočnú angažovanosť diváka, za čo sa odmení hlbokou katarziou vo vždy znovu tematizovanej morálnej zodpovednosti jedinca za svoje rozhodnutie/činy/túžby, nemal v socialistickom raji ľahký život.
Autobiografická filmová spoveď režiséra Andreja Tarkovského nastavuje zrkadlo jeho pamäti a svedomiu. Vo filme sa s poetickou ľahkosťou minulosť prelína s prítomnosťou, detstvo s dospelosťou, skutočnosť so spomienkou a predstavami. Počas pobytu v nemocnici štyridsiatnik Alexej vo vnútornom dialógu so svojou matkou bilancuje vlastný život. Spomína na detstvo, strávené na vidieku počas vojny, na bolestný rozchod rodičov, na budovanie nového povojnového života, na vlastné životné zlyhania a sklamania.
Vycibrené, poeticky a emocionálne vypäté filozofické dielo na tému myšlienkovej sily človeka, ktorý si je vedomý základných životných hodnôt a ktorý dokáže žiť a jednať v súlade s nimi; o ceste, ktorá sa stáva očistným zdrojom skúseností. Scenár prebral z pôvodnej predlohy len základnú sujetovú situáciu - existenciu Zóny a povolanie Stalkera - prevádzača do Zóny, záhadného, tichého, pulzujúceho územia nejasného pôvodu. Celý film sa okrem rámcovej kompozície (Stalkerov byt a bufet) odohráva v jednom uzavretom mieste v jednom dni ako putovanie za tajomstvom v Zóne, umožňujúcim cestu k sebapoznaniu, k nádeji. Teória o nadprirodzenom pôsobení Zóny, jej smrtiacich nástrahách a čarovnej moci miestnosti uprostred nej, plniacej najskrytejšie želania, sa predstavuje ako súčasť diskrétneho Stalkerovho učenia v metaforách, javovo však nie je ničím potvrdzovaná. Stalker (s vyholenou hlavou asociuje prepusteného politického trestanca) sprevádza do prísne stráženej Zóny Spisovateľa a Profesora. Vyzýva k usilovnému sústredeniu sa na cestu, k zodpovednosti za každý krok, v jeho jednaní je podstatný rešpekt k skrytému poriadku Zóny. Vo vzájomných dialógoch si postavy objasňujú svoje názory na svet, zmysel a hodnoty života. Po návrate Stalkerova žena hovorí o vlastnom zmysle života, v ktorom je zázrakom ľudská láska. Ich chromá dcérka ako výraz sily ľudského ducha telekineticky posúva poháre po stole. Nápadným rysom filmu, v ktorom dlhé meditatívne jazdy prevažujú nad montážou, je štylizácia jeho scenérie - mimoriadne asketickej, fascinujúcej hutným napätím.
Ruský intelektuál Andrej prichádza do Talianska študovať život a dielo svojho krajana, hudobného skladateľa. K tlmočníčke Eugenii a celému Taliansku má ambivalentný vzťah, naopak, priťahuje ho pomätený Domenico, ktorý väznil rodinu vo svojom dome, aby ju uchránil pred zlom sveta. Film je meditáciou o vykorenenosti, pute k domovu a osamelosti uprostred cudzej kultúry
Mnohovýznamové dielo, nakrútené na motívy rovnomenného filozofického sci-fi románu Stanislawa Lema. Príbeh niekoľkých postáv sa odohráva na kozmickej stanici, umiestnenej na obežnej dráhe nad planétou Solaris, ktorá predstavuje dosiaľ neznámu formu vedomia. Planéta, majúca formu akéhosi oceánu, je jediným organickým celkom, schopným zhmotňovať ľudské myšlienky. Pomocou záhadnej plazmy sa vedci stretávajú s vlastnou minulosťou - a ich materializované utajované predstavy a spomienky vyzývajú hrdinov tvárou v tvár tajomnej mimozemskej civilizácie k porovnaniu s vlastnou kultúrou a ich vlastnými Ja . Stretnutie ľudských bytostí s nepochopiteľnou realitou, priečiacou sa ľudskému rozumu, vyvoláva nevyhnutné otázky o zmysle života, o hraniciach poznania, ale i o sebareflexii každého jedinca. Existenciálne podobenstvo fenomenálneho umelca i bez výrazných zvláštnych efektov dodnes strháva svojou vizuálnou pôsobivosťou a emocionálnou krehkosťou, s ktorou pojednáva o veciach kozmických i pozemských
považovaný za jedného z najväčších géniov kinematografie 20. storočia, bol sovietsko-gruzínsko-arménsko-ukrajinský filmový režisér a scenárista
Sergej Parajanov sa narodil ako Sarkis Hovsepi Parajaniants arménskym rodičom. Prístup a lásku k umeniu získal už od útleho veku. V roku 1945 odcestoval do Moskvy, kde sa zapísal do réžie na VGIK a študoval pod vedením režisérov I. Savčenka a A. Dovženka. Natáčať začal v roku 1951 a natočil za svoj život celkom 17 filmov. Významným spôsobom prispel k svetovej kinematografii svojimi filmami Tiene zabudnutých predkov (1964) a Farba granátových jabĺk (1969). Objavil svoj vlastný filmový štýl, ktorý bol úplne mimo kroku s hlavnými princípmi socialistického realizmu. To, v kombinácii s jeho kontroverzným životným štýlom a správaním, viedlo k tomu, že ho sovietske úrady prenasledovali a zakazovali jeho filmy. Výsledkom bolo oslabenie jeho zdravia. Zomrel na rakovinu pľúc v roku 1990, v čase, keď po takmer 20 rokoch potlačovania boli jeho filmy konečne uvádzané aj v zahraničí.
Farba granátového jablka sa svojím poňatím nepodobala ničomu, čo bolo do tej doby v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu natočené. Film o arménskom básnikovi osemnásteho storočia menom Sajat-Nova sa radikálne rozišiel s tradíciou životopisných filmov. V statických, plošných obrazoch sa po vzore perzských miniatúr a kresťanských ikon odvíja básnikov život od jeho narodenia až po smrť v kláštore. Snímka je rozdelená do ôsmich kapitol. V úvode vidíme básnika ako chlapca obklopeného nespočetným množstvom kníh a rukopisov, ktorých stránky obracia vietor. Básnik sa dostáva k dvoru, stretáva múzu poézie, ktorá sa stane jeho milenkou. Ako mních v kostole vyzdobenom freskami prosí svoju múzu o rozhrešenie. Ďalej ho vidíme v rodinnom kruhu a konečne víziu jeho smrti. Záver sa vzťahuje na zavraždenie básnika perzskými dobyvateľmi pred tbiliskou katedrálou roku 1795. Pri oficiálnych kruhoch vyvolala Farba granátového jablka značnú nevôľu. Prominentný režisér Sergej Jutkevič vykonal v rámci väčšej zrozumiteľnosti niektoré úpravy, ale aj táto druhá verzia bola sovietskou distribúciou sabotovaná. V nasledujúcich rokoch bol Sergej Parajanov opakovane väznený, sedemnásť rokov mu nebolo dovolené režírovať filmy. (oficiálny text distribútora)
Edičný rad Kolekcia 666, ponúkajúci výnimočné umelecké diela svetovej kinematografie (oi Metropolis, Stvorení pre lásku či Dvojaký život Veroniky), prvýkrát predstaví na DVD s českou podporou film jednej z najoriginálnejších osobností filmovej réžie, Sergeja Parajanova. Feéricky ladený film Ašik-Kerib, záverečná snímka jeho kaukazskej trilógie (Farba granátového jablka, Legenda o Suramskej pevnosti, Ašik-Kerib), vychádza z Lermontovej prózy a je v ňom s hravou rozkošou prerozprávaný typický syžať islam mládenec, miestny trubadúr, musí prejsť strastiplnú cestu za bohatstvom, aby získal ruku milovaného dievčaťa. Prechádza celým moslimským orientom aj pravoslávnou Gruzínskom, osud ho prenasleduje aj rozmaznáva, prejde všetkými druhmi strázni, aby po návrate získal milovanú Maguli. Tento happyendový syžať umožňuje Parajanovovi striedať kulisy aj rekvizity a vytvoriť hýrivú audiovizuálnu antológiu orientu. Zábery sa od seba líšia farebným pojednaním; dominantou kostýmov sú sýte farby, modrá, červená, epizódy sú čierne aj oslnivo biele. Rekvizity sú prirodzene zase pravé, je využité autentické kulís zo starého Baku - pevnosť Ičeri-Šecher, palác širvánšachov a pod.
Mnohé zábery prezrádzajú Parajanovovu posadnutosť výtvarným umením. Parajanov používa pravé rekvizity – kostýmy, šperky, zbrojárske a hrnčiarske výrobky, staré knihy, komponuje zátišie, točí v historických areáloch. Všetko na plátne nesie pečať dotyku ľudských rúk, ktoré veci buď vyrobili, alebo používali, cítime v nich tiene zabudnutých predkov . Táto okolnosť je možná hlavnou pohnútkou Parajanovovej tvorby – znovu oživiť miznúcu kultúru, najväčšie národné a všeľudské bohatstvo, v ktorej jediné je záruka humanizmu a mravnosti, hodnôt v súčasnosti miznúcich. Toto je hlavný vzorec Parajanovovej tvorby, pre ktorého dôslednú realizáciu bol na sklonku života, kedy mu boli konečne povolené zahraničné cesty, oslavovaný na festivaloch a označovaný za génia. Snímok Ašik-Kerib jeho tvorca venoval pamiatke Andreja Tarkovského. (oficiálny text distribútora)
Štefan Uher (1930, Prievidza - 1993, Bratislava) patril k prvej generácii FAMU (1950-55). Začínal ako dokumentarista a táto príprava bola viditeľná aj v jeho hraných filmoch. Niekoľkokrát síce prevládla jeho druhá tvorivá tendencia, výrazná poetizácia skutočnosti a záujem o lyrické motívy (Panna zázračnica, 1966; Javor a Juliana, 1972), ale vo väčšine diel obe udržoval v plodnej rovnováhe. To platí hneď o jeho druhom hranom filme Slnko v sieti (1962), považovanom za úvod k československému hnutiu novej vlny. Po baladicky ladenej dráme Tri dcéry (1967), reflektujúcom útlak 50. rokov, bol v čase normalizácie nútený ku kompromisom. Filmy Pásla koňa na betóne (1982) a Správca skanzenu (1988) však ešte pred svojou predčasnou smrťou potvrdil, že je vnímavým pozorovateľom spletitých ľudských osudov.
Poetický / Komédia / Dráma / Mysteriózny čiernobiely film, dievča, surrealizmus, trezorové filmy Film zachytáva život mladej generácie umelcov, formujúcej sa uprostred vojny. Anabella - mladé krásne dievča sa zoznámi so skupinou priateľov, rozochvieva v nich túžby, stane sa predmetom ich predstáv. Očarení jej zázračnosťou však nevidia Anabellin smútok, ktorý vyústi v jej tragický koniec. Podľa rovnomennej knihy Dominika Tatarku
Lyrický príbeh emocionálneho dozrievania a vzťahu dvoch mladých ľudí, ktorí sa snažia zakryť svoju neistotu, neskúsenosť a strach zo života hraným cynizmom a odmietavou pózou voči súdobej spoločnosti. Prvý film v dejinách slovenskej kinematografie, ktorý prináša tému prirodzeného hodnotového aj spoločenského porovnania prostredia mesta a vidieka. Film je označovaný za začiatok novej vlny v kontexte slovenského a českého filmu 60. rokov minulého storočia.
Poetický / Dráma / Historický, predloha Vladislav Vančura Preslávená historická balada Františka Vláčila dodnes fascinuje zemitosťou, s akou je postihnutý život v stredoveku. Titulnou hrdinkou je ctné dievča, predurčené kláštoru, ale prinútené stať sa milenkou násilníckeho mladíka... Brutálne boje i bizarné postavičky plávajúce so zdivočelou zemou sú postihnuté s mimoriadnou výrečnosťou i obrazovou podmanivosťou. Film sa skladá z dvoch častí: Straba a Baránok boží a bol natočený v rokoch 1965 - 1967.
Dráma / Romantický / Poetický, predloha F. Hrubín Boli to iba štyri takty z Herkulových kúpeľov na krídlovku, ktoré prinútili hosťa odchádzajúceho neskoro večer z vidieckej krčmy, aby si pozornejšie prezrel hráča. Tak sa po tridsiatich rokoch stretnú dvaja muži, ktorí pred rokmi spájala láska k dievčaťu od kolotočov. Niekdajší študent Vojta, teraz zostarnutý riaditeľ miestnej školy, žiada Viktora, ktorý sa do dediny vrátil opäť s púťovými atrakciami, o stretnutie s Terinou. Viktor ho zavezie k cintorínu a Vojta sa dozvedá, že dievča zomrelo. Melódia Herkulových kúpeľov, ktorú hrá na krídlovku Viktor, vracia hrdinu do minulosti. Ich príbeh sa udial jedno prázdninové vidiecke leto, plné vôní tráv a kvetov a letných zvukov českej dediny. Študent Vojta, ktorý sa staral o veľmi starého dedka, hovoriaceho už len s mŕtvymi, a ktorý čelil zvodom divokej Tonky, sa stretol na púti pri kolotoči s Terinou. Medzi mladými ľuďmi vznikla detsky naivná, ale osudová láska. Do príprav ich úteku od rodín zasiahla smrť Vojtovho deduška. Študent minul schôdzku s dievčaťom, aby v rozhodnej chvíli poslúžil mŕtvemu. Terina, šokovaná myšlienkou na Vojtovu zradu, nemala silu brániť sa Viktorovi, majiteľovi strelnice, ktorý ju zatiahol ako budúcu ženu do svojej maringotky. Ráno zastihol Vojta vozy svetských už na ceste z dediny. Bôľom onemelá Terina sedela vedľa Viktora, ktorý sa po študentovi ohnal bičom. Po rokoch sa Vojta dozvedá od Viktora, že dievča po dvoch mesiacoch zomrelo na záškrt, a tiež, že si priala umrieť... Film vznikol prevodom rovnomennej básne a získal okrem mnohých domácich ocenení aj Osobitnú cenu poroty a Striebornú medailu na MFF v Moskve 1967 a na Moskve 1967. filmov v Sorrente 1969.
Sci-Fi / Dráma / Dobrodružný, predloha Stanislav Lem Jindřich Polák bol scenárista a režisér. Klasik žánru českého sci-fi aj detského filmu. Debutoval celovečerným westernom Smrť v sedle (1958), jeho ďalšia tvorba zahŕňa sci-fi Ikarie XB 1 (1963), vojnovú drámu Nebeskí jazdci (1968) či krimi Smrť stopárok (1979). U detských divákov získal priazeň predovšetkým TV seriály a filmy Pan Tau (1969–1978), Návštevníci (1983), Lucia, postrach ulice (1980, 1984), ...a zase tá Lucia! (1984) alebo Chobotnice z II. poschodia (1986). Dobrodružná cesta vesmírom v jednom z najslávnejších českých sci-fi filmov. Na jeho začiatku sa chodbou kozmickej lode potáca pološialený muž s popálenou tvárou. Na obrazovke ho sleduje veliteľ Abajev a jeho mysľou prebiehajú spomienky. V retrospektíve môžete sledovať štart kozmickej lode Ikarie XB 1, ktorá sa v júni 2163 vydala so štyridsaťčlennou posádkou do vesmíru, k planétam Alfa Centauri. Štyri mesiace, počas ktorých loď prešla polovicu vzdialenosti, prebehli v pokoji. Nadväzovala sa priateľstvo, vznikali lásky, riešili sa bežné pracovné úlohy a mladá astronautka Štefa čaká dieťa. Časom sa však začala prejavovať únava a omrzenosť, vznikali spory a hádky. Oslava 110. narodenín najstaršieho člena posádky Anthonyho Hopkinsa bola prerušená poplachom - v dráhe Ikarie sa objavila cudzia kozmická loď. Pri jej prieskume sa ukázalo, že ide o vrak pozemskej vojnovej lode a nakoniec došlo nešťastnou náhodou k výbuchu atómových striel, ktorý oboch prieskumníkov pripravil o život. Počas ďalšej cesty vykonajú astronauti Svenson a Michal dôležitú opravu na povrchu lode. Krátko nato sa pri posádke začne prejavovať zvláštna únava a ospalosť vyvolaná žiarením Temnej hviezdy, spôsobujúca útlm biochemických pochodov v živých organizmoch. To mohlo znamenať skazu celej výpravy, a preto Abajev odoslal doterajšie výsledky výskumov pomocnou raketou k Zemi. Napriek tomu, že mala pôsobnosť Tmavej hviezdy trvať šesťdesiat hodín, už po dvadsiatich piatich sa posádka prebudila, pretože medzi Ikariou a Temnou hviezdou sa objavilo záhadné ochranné silové pole. Odkiaľ, nikto nevedel. U Michala a Svensona sa však prejavili následky ožiarenia z opravy na povrchu a zatiaľ čo lekár zachraňoval Svensona, Michal sa v záchvate šialenstva zabarikádoval na jednej z palúb. Tu končí Abajevove spomienky. Po dramatickom prenasledovaní sa MacDonaldovi podarí Michala odzbrojiť a vedci medzitým zistia, že silové pole bolo vyvolané vysielačom z jednej planéty Alfa Centauri. V okamihu, keď sa Štefe narodí dieťa, objaví sa na obrazovkách Ikarie fantastické mesto mimozemšťanov...
Poviedkový / Poetický O chlapcovi, ktorý hľadal koniec sveta Je jar a malý Joska s kamarátmi hľadá koniec sveta. Zvedavo pozoruje zázraky prírody a čaká, kým otec privezie mamičku s čerstvo narodenou sestričkou. Aj keď si sestričku predstavoval vo svojom sne inak, privíta mamičku kyticou prvosienok. Ľudia na zemi a hviezdy na nebi V horúcom lete sa mladučká Lenka zoznámi s tridsaťročným Jánom. Ján má za sebou už sklamanie, ale Lenka verí, že jej život dá všetko, čo si praje. Anjela Starnúci Anjela pracuje v hospodárstve sama. Len o žatve jej každý rok pomáha Michal, ktorý ju má rád a chce sa s ňou oženiť. Anjela ho vytrvalo odmieta. Po žatve musí chorá Anjela do nemocnice. Na jeseň sa zoslabnutá vráti domov, ale svoj postoj k Michalovi a poľnohospodárskemu družstvu nezmení. Bude sa ďalej drieť sama. Mamička Šesťdesiatročná učiteľka Hynková žije sama v rodinnej vilke. Dospelí synovia majú svoje vlastné životy a matku navštevujú len občas. Mamička ochorie a zomrie. Po pohrebe prechádzajú synovia zimnou záhradou a spomínajú na mladosť.
Rozprávka / Horor / Mysteriózny / Fantasy / Dráma / Romantický, Predloha Jeanne-Marie Leprince de Beaumont (kniha) Slávnu strašidelnú rozprávku, pôvodne francúzsku, o princovi začarovanom do desivej zvieracej podoby, ktorého vyslobodí až čistá láska, využil režisér Juraj Herz na vizuálne pôsobivé divadlo, ktoré ťaží z tajuplných, stiesnených priestorov i zly. Osudy najmladšej dcéry schudobneného kupca, ktorá sa dobrovoľne vydá do zakliateho zámku, aby zachránila svojho otca, pôvodne spracoval František Hrubín. Režisér oproti tradícii nevtlačil netvorovi leviu podobu, ale ho vybavil zlovestným vtáčím zobanom. Film mal spoločný rozpočet, a tiež čiastočne dekorácie, so snímkou Deviate srdce . V ateliéri č. 6 na Barrandove vytvoril architekt Vladimír Labský multifunkčnú dekoráciu, ktorá bola po úpravách využitá aj pri natáčaní filmov Deviate srdce, Tajomstvo Oceľového mesta a Mačacie princ .
Poviedkový / Dráma Martin Ťapák Predloha: Margita Figuli (kniha), Milo Urban (kniha) Sociálna balada. Tri poviedky - Uzlík tepla, Chlapec a pánboh a Rubári - zobrazujú tri odlišné ľudské príbehy, ktorých spoločným menovateľom.
Súhrnné informácie o autoroch a filmoch z databázy ČSFD